Skip to content
אתר זה לא תומך בגרסאות ישנות של אינטרנט אקספלורר
מומלץ להשתמש בדפדפן גוגל כרום או פיירפוקס מוזילה
(או באינטרנט אקספלורר / edge עדכני)
Enjoy Learning Sanskrit tips, tools, resources and more...

महाभारतः       mahābhārataḥ - book-12, chapter-57

Use the following checkboxes to set the display options for this chapter (You can also control the display of each verse separately):
what would you like to see in each verse:
भीष्म उवाच ।
नित्योद्युक्तेन वै राज्ञा भवितव्यं युधिष्ठिर ।
प्रशाम्यते च राजा हि नारीवोद्यमवर्जितः ॥१॥
1. bhīṣma uvāca ,
nityodyuktena vai rājñā bhavitavyaṁ yudhiṣṭhira ,
praśāmyate ca rājā hi nārīvodyamavarjitaḥ.
1. bhīṣmaḥ uvāca nitya-udyuktena vai rājñā bhavitavyam
yudhiṣṭhira praśāmyate ca rājā hi nārī iva udyama-varjitaḥ
1. bhīṣmaḥ uvāca yudhiṣṭhira rājñā vai nitya-udyuktena
bhavitavyam hi ca udyama-varjitaḥ rājā nārī iva praśāmyate
1. Bhishma said: O Yudhishthira, a king must always be diligent. Indeed, a king who lacks enterprise is subdued, just like a woman.
भगवानुशना चाह श्लोकमत्र विशां पते ।
तमिहैकमना राजन्गदतस्त्वं निबोध मे ॥२॥
2. bhagavānuśanā cāha ślokamatra viśāṁ pate ,
tamihaikamanā rājangadatastvaṁ nibodha me.
2. bhagavān uśanāḥ ca āha ślokam atra viśām pate
tam iha ekamanāḥ rājan gadataḥ tvam nibodha me
2. viśām pate rājan bhagavān uśanāḥ ca atra ślokam
āha tvam iha ekamanāḥ me gadataḥ nibodha
2. Lord Uśanas (Śukra) also spoke a verse about this, O lord of the people. O King, listen to me attentively as I recount it here.
द्वावेतौ ग्रसते भूमिः सर्पो बिलशयानिव ।
राजानं चाविरोद्धारं ब्राह्मणं चाप्रवासिनम् ॥३॥
3. dvāvetau grasate bhūmiḥ sarpo bilaśayāniva ,
rājānaṁ cāviroddhāraṁ brāhmaṇaṁ cāpravāsinam.
3. dvau etau grasate bhūmiḥ sarpaḥ bila-śayān iva
rājānam ca aviroddhāram brāhmaṇam ca apravāsinam
3. bhūmiḥ dvau etau grasate sarpaḥ bila-śayān iva
rājānam aviroddhāram ca brāhmaṇam apravāsinam ca
3. The earth swallows these two, just as a serpent swallows those residing in their holes: a king who does not resist and a Brahmin who does not travel.
तदेतन्नरशार्दूल हृदि त्वं कर्तुमर्हसि ।
संधेयानपि संधत्स्व विरोध्यांश्च विरोधय ॥४॥
4. tadetannaraśārdūla hṛdi tvaṁ kartumarhasi ,
saṁdheyānapi saṁdhatsva virodhyāṁśca virodhaya.
4. tat etat nara-śārdūla hṛdi tvam kartum arhasi
sandheyān api saṃdhatsva virodhyān ca virodhaya
4. nara-śārdūla tvam tat etat hṛdi kartum arhasi
sandheyān api saṃdhatsva ca virodhyān virodhaya
4. Therefore, O tiger among men, you should keep this in your heart. Make peace even with those who are suitable for treaties, and fight those who are hostile.
सप्ताङ्गे यश्च ते राज्ये वैपरीत्यं समाचरेत् ।
गुरुर्वा यदि वा मित्रं प्रतिहन्तव्य एव सः ॥५॥
5. saptāṅge yaśca te rājye vaiparītyaṁ samācaret ,
gururvā yadi vā mitraṁ pratihantavya eva saḥ.
5. saptāṅge yaḥ ca te rājye vaiparītyam samācaret
guruḥ vā yadi vā mitram pratihantavyaḥ eva saḥ
5. te saptāṅge rājye yaḥ ca vaiparītyam samācaret
saḥ guruḥ vā yadi vā mitram eva pratihantavyaḥ
5. Whoever acts contrary to your seven-limbed state (rājya), whether a teacher (guru) or a friend, he must certainly be suppressed.
मरुत्तेन हि राज्ञायं गीतः श्लोकः पुरातनः ।
राज्याधिकारे राजेन्द्र बृहस्पतिमतः पुरा ॥६॥
6. maruttena hi rājñāyaṁ gītaḥ ślokaḥ purātanaḥ ,
rājyādhikāre rājendra bṛhaspatimataḥ purā.
6. maruttena hi rājñā ayam gītaḥ ślokaḥ purātanaḥ
rājyādhikāre rājendra bṛhaspatimataḥ purā
6. rājendra hi maruttena rājñā bṛhaspatimataḥ
purā rājyādhikāre ayam purātanaḥ ślokaḥ gītaḥ
6. O best of kings, this ancient verse was indeed recited by King Marutta concerning governance (rājya), in ancient times, following the opinion of Bṛhaspati.
गुरोरप्यवलिप्तस्य कार्याकार्यमजानतः ।
उत्पथप्रतिपन्नस्य परित्यागो विधीयते ॥७॥
7. gurorapyavaliptasya kāryākāryamajānataḥ ,
utpathapratipannasya parityāgo vidhīyate.
7. guruḥ api avaliptasya kāryākāryam ajānataḥ
utpathapratipannasya parityāgaḥ vidhīyate
7. avaliptasya kāryākāryam ajānataḥ
utpathapratipannasya guruḥ api parityāgaḥ vidhīyate
7. The abandonment (parityāga) of even an arrogant teacher (guru) who is ignorant of right and wrong, and who has gone astray from the proper path, is prescribed.
बाहोः पुत्रेण राज्ञा च सगरेणेह धीमता ।
असमञ्जाः सुतो ज्येष्ठस्त्यक्तः पौरहितैषिणा ॥८॥
8. bāhoḥ putreṇa rājñā ca sagareṇeha dhīmatā ,
asamañjāḥ suto jyeṣṭhastyaktaḥ paurahitaiṣiṇā.
8. bāhoḥ putreṇa rājñā ca sagareṇa iha dhīmatā
asamañjāḥ sutaḥ jyeṣṭhaḥ tyaktaḥ paurahitaṣiṇā
8. iha ca bāhoḥ putreṇa dhīmatā paurahitaṣiṇā
rājñā sagareṇa jyeṣṭhaḥ sutaḥ asamañjāḥ tyaktaḥ
8. Here, by the wise King Sagara, son of Bāhu, who was a well-wisher of his citizens (paura-hita-eṣin), his eldest son, Asamañjas, was abandoned.
असमञ्जाः सरय्वां प्राक्पौराणां बालकान्नृप ।
न्यमज्जयदतः पित्रा निर्भर्त्स्य स विवासितः ॥९॥
9. asamañjāḥ sarayvāṁ prākpaurāṇāṁ bālakānnṛpa ,
nyamajjayadataḥ pitrā nirbhartsya sa vivāsitaḥ.
9. asamañjāḥ sarayvāṃ prāk paurāṇām bālakān nṛpa
nyamajjayat ataḥ pitrā nirbhartsya sa vivāsitaḥ
9. nṛpa asamañjāḥ prāk sarayvāṃ paurāṇām bālakān
nyamajjayat ataḥ pitrā nirbhartsya sa vivāsitaḥ
9. O King, Asamañjas previously immersed the children of the citizens in the Sarayu river. For this reason, his father rebuked him and banished him.
ऋषिणोद्दालकेनापि श्वेतकेतुर्महातपाः ।
मिथ्या विप्रानुपचरन्संत्यक्तो दयितः सुतः ॥१०॥
10. ṛṣiṇoddālakenāpi śvetaketurmahātapāḥ ,
mithyā viprānupacaransaṁtyakto dayitaḥ sutaḥ.
10. ṛṣiṇā uddālakena api śvetaketuḥ mahātapāḥ
mithyā viprān upacaran saṃtyaktaḥ dayitaḥ sutaḥ
10. ṛṣiṇā uddālakena api dayitaḥ sutaḥ śvetaketuḥ
mahātapāḥ mithyā viprān upacaran saṃtyaktaḥ
10. Even Śvetaketu, the beloved son of the sage Uddālaka and one of great asceticism (tapas), was abandoned for treating brahmins wrongly.
लोकरञ्जनमेवात्र राज्ञां धर्मः सनातनः ।
सत्यस्य रक्षणं चैव व्यवहारस्य चार्जवम् ॥११॥
11. lokarañjanamevātra rājñāṁ dharmaḥ sanātanaḥ ,
satyasya rakṣaṇaṁ caiva vyavahārasya cārjavam.
11. lokarañjanam eva atra rājñām dharmaḥ sanātanaḥ
satyasya rakṣaṇam ca eva vyavahārasya ca ārjavam
11. atra rājñām lokarañjanam eva sanātanaḥ dharmaḥ
ca eva satyasya rakṣaṇam ca vyavahārasya ārjavam
11. Here, indeed, the eternal natural law (dharma) for kings is solely the delight of their subjects, and furthermore, the protection of truth and rectitude in their administration.
न हिंस्यात्परवित्तानि देयं काले च दापयेत् ।
विक्रान्तः सत्यवाक्क्षान्तो नृपो न चलते पथः ॥१२॥
12. na hiṁsyātparavittāni deyaṁ kāle ca dāpayet ,
vikrāntaḥ satyavākkṣānto nṛpo na calate pathaḥ.
12. na hiṃsyāt paravittāni deyam kāle ca dāpayet
vikrāntaḥ satyavāk kṣāntaḥ nṛpaḥ na calate pathaḥ
12. nṛpaḥ paravittāni na hiṃsyāt ca deyam kāle dāpayet
vikrāntaḥ satyavāk kṣāntaḥ na pathaḥ calate
12. A king should not harm the wealth of others and should collect what is due at the appropriate time. Such a king, being valorous, truthful, and patient, does not deviate from the (righteous) path.
गुप्तमन्त्रो जितक्रोधो शास्त्रार्थगतनिश्चयः ।
धर्मे चार्थे च कामे च मोक्षे च सततं रतः ॥१३॥
13. guptamantro jitakrodho śāstrārthagataniścayaḥ ,
dharme cārthe ca kāme ca mokṣe ca satataṁ rataḥ.
13. guptamantraḥ jitakrodhaḥ śāstrārthagataniścayaḥ
dharme ca arthe ca kāme ca mokṣe ca satataṃ rataḥ
13. guptamantraḥ jitakrodhaḥ śāstrārthagataniścayaḥ ca
dharme ca arthe ca kāme ca mokṣe ca satataṃ rataḥ
13. One should keep their counsel secret, conquer anger, and have decisions based on the true meaning of the scriptures. One should constantly be engaged in righteous conduct (dharma), material prosperity, enjoyment, and ultimate liberation (mokṣa).
त्रय्या संवृतरन्ध्रश्च राजा भवितुमर्हति ।
वृजिनस्य नरेन्द्राणां नान्यत्संवरणात्परम् ॥१४॥
14. trayyā saṁvṛtarandhraśca rājā bhavitumarhati ,
vṛjinasya narendrāṇāṁ nānyatsaṁvaraṇātparam.
14. trayyā saṃvṛtarandhraḥ ca rājā bhavitum arhati
vṛjinasya narendrāṇāṃ na anyat saṃvaraṇāt param
14. rājā trayyā saṃvṛtarandhraḥ ca bhavitum arhati
narendrāṇāṃ vṛjinasya saṃvaraṇāt param anyat na
14. A king ought to have his vulnerabilities concealed by the wisdom of the threefold knowledge (trayī). Indeed, for rulers, there is no greater solution for their weaknesses than concealment.
चातुर्वर्ण्यस्य धर्माश्च रक्षितव्या महीक्षिता ।
धर्मसंकररक्षा हि राज्ञां धर्मः सनातनः ॥१५॥
15. cāturvarṇyasya dharmāśca rakṣitavyā mahīkṣitā ,
dharmasaṁkararakṣā hi rājñāṁ dharmaḥ sanātanaḥ.
15. cāturvarṇyasya dharmāḥ ca rakṣitavyā mahīkṣitā
dharmasaṃkararakṣā hi rājñāṃ dharmaḥ sanātanaḥ
15. mahīkṣitā cāturvarṇyasya dharmāḥ ca rakṣitavyā
hi rājñāṃ dharmasaṃkararakṣā sanātanaḥ dharmaḥ
15. The duties (dharma) of the four social classes must be protected by the ruler. Indeed, for kings, the protection against the mixing of the different aspects of natural law (dharma) is an eternal duty (dharma).
न विश्वसेच्च नृपतिर्न चात्यर्थं न विश्वसेत् ।
षाड्गुण्यगुणदोषांश्च नित्यं बुद्ध्यावलोकयेत् ॥१६॥
16. na viśvasecca nṛpatirna cātyarthaṁ na viśvaset ,
ṣāḍguṇyaguṇadoṣāṁśca nityaṁ buddhyāvalokayet.
16. na viśvaset ca nṛpatiḥ na ca atyarthaṃ na viśvaset
ṣāḍguṇyaguṇadoṣān ca nityaṃ buddhyā avalokayet
16. nṛpatiḥ na viśvaset ca na atyarthaṃ na viśvaset
(saḥ) nityaṃ buddhyā ca ṣāḍguṇyaguṇadoṣān avalokayet
16. A king should neither trust (others) completely nor mistrust them excessively. He should always discern with intelligence the merits and demerits of the six-fold (foreign) policy.
द्विट्छिद्रदर्शी नृपतिर्नित्यमेव प्रशस्यते ।
त्रिवर्गविदितार्थश्च युक्तचारोपधिश्च यः ॥१७॥
17. dviṭchidradarśī nṛpatirnityameva praśasyate ,
trivargaviditārthaśca yuktacāropadhiśca yaḥ.
17. dviṭ chidradarśī nṛpatiḥ nityam eva praśasyate
| trivargaviditārthaḥ ca yuktacāropadhiḥ ca yaḥ
17. yaḥ dviṭchidradarśī nṛpatiḥ nityam eva praśasyate
ca yaḥ trivargaviditārthaḥ ca yuktacāropadhiḥ
17. A king who constantly discerns the weaknesses of his enemies is always praised. So too is one who understands the true objectives of the three pursuits of life (dharma, artha, kama) and who employs effective intelligence agents.
कोशस्योपार्जनरतिर्यमवैश्रवणोपमः ।
वेत्ता च दशवर्गस्य स्थानवृद्धिक्षयात्मनः ॥१८॥
18. kośasyopārjanaratiryamavaiśravaṇopamaḥ ,
vettā ca daśavargasya sthānavṛddhikṣayātmanaḥ.
18. kośasya upārjanaratiḥ yamavaiśravaṇopamaḥ |
vettā ca daśavargasya sthānavṛddhikṣayātmanaḥ
18. (saḥ) kośasya upārjanaratiḥ yamavaiśravaṇopamaḥ ca
daśavargasya sthānavṛddhikṣayātmanaḥ vettā (syāt)
18. He (a king) should be one who delights in accumulating wealth for the treasury, comparable to Yama and Vaiśravaṇa (Kubera) in his power. And he should be a knower of the ten vices and of the intrinsic nature (ātman) of stability, growth, and decline (of a kingdom).
अभृतानां भवेद्भर्ता भृतानां चान्ववेक्षकः ।
नृपतिः सुमुखश्च स्यात्स्मितपूर्वाभिभाषिता ॥१९॥
19. abhṛtānāṁ bhavedbhartā bhṛtānāṁ cānvavekṣakaḥ ,
nṛpatiḥ sumukhaśca syātsmitapūrvābhibhāṣitā.
19. abhṛtānām bhavet bhartā bhṛtānām ca anvavekṣakaḥ
| nṛpatiḥ sumukhaḥ ca syāt smitapūrvābhibhāṣitā
19. nṛpatiḥ abhṛtānām bhartā bhavet ca bhṛtānām anvavekṣakaḥ
(bhavet) ca sumukhaḥ syāt smitapūrvābhibhāṣitā (ca syāt)
19. A king should be the supporter of those who are not yet employed or maintained, and a supervisor for those who are. A king should also be cheerful and embody the quality of speech preceded by a smile.
उपासिता च वृद्धानां जिततन्द्रीरलोलुपः ।
सतां वृत्ते स्थितमतिः सन्तो ह्याचारदर्शिनः ॥२०॥
20. upāsitā ca vṛddhānāṁ jitatandrīralolupaḥ ,
satāṁ vṛtte sthitamatiḥ santo hyācāradarśinaḥ.
20. upāsitā ca vṛddhānām jitatandrīḥ alolupaḥ |
satām vṛtte sthitamatiḥ santaḥ hi ācāradarśinaḥ
20. ca (saḥ) वृद्धानाम् upāsitā (syāt)
(ca) jitatandrīḥ alolupaḥ (syāt) (ca
tasya) satām vṛtte sthitamatiḥ
(syāt) hi santaḥ ācāradarśinaḥ (santi)
20. He should also be one who reveres and attends upon the elders, who has conquered sloth (tandrī), and who is not greedy. His mind should be fixed on the way of life (vṛtta) of the virtuous, for the virtuous are indeed examples of (proper) conduct.
न चाददीत वित्तानि सतां हस्तात्कदाचन ।
असद्भ्यस्तु समादद्यात्सद्भ्यः संप्रतिपादयेत् ॥२१॥
21. na cādadīta vittāni satāṁ hastātkadācana ,
asadbhyastu samādadyātsadbhyaḥ saṁpratipādayet.
21. na ca ādadhīta vittāni satām hastāt kadācana
asadbhyaḥ tu samādadyāt sadbhyaḥ saṃpratipādayet
21. kadācana satām hastāt vittāni na ca ādadhīta tu
asadbhyaḥ samādadyāt ca sadbhyaḥ saṃpratipādayet
21. One should never accept wealth from the hands of virtuous people. However, one should collect it from the wicked and distribute it to the virtuous.
स्वयं प्रहर्तादाता च वश्यात्मा वश्यसाधनः ।
काले दाता च भोक्ता च शुद्धाचारस्तथैव च ॥२२॥
22. svayaṁ prahartādātā ca vaśyātmā vaśyasādhanaḥ ,
kāle dātā ca bhoktā ca śuddhācārastathaiva ca.
22. svayam prahartā dātā ca vaśyātmā vaśyasādhanaḥ
kāle dātā ca bhoktā ca śuddhācāraḥ tathā eva ca
22. yaḥ svayam prahartā ca dātā ca,
vaśyātmā vaśyasādhanaḥ,
kāle dātā ca bhoktā ca,
tathā eva ca śuddhācāraḥ (saḥ)
22. He whose self (ātman) is controlled, whose means are under control, who himself is a protector and a giver, who gives and enjoys at the proper time, and whose conduct is pure.
शूरान्भक्तानसंहार्यान्कुले जातानरोगिणः ।
शिष्टाञ्शिष्टाभिसंबन्धान्मानिनो नावमानिनः ॥२३॥
23. śūrānbhaktānasaṁhāryānkule jātānarogiṇaḥ ,
śiṣṭāñśiṣṭābhisaṁbandhānmānino nāvamāninaḥ.
23. śūrān bhaktān asaṃhāryān kule jātān aroginaḥ
śiṣṭān śiṣṭābhisambandhān māninaḥ na avamāninaḥ
23. śūrān bhaktān asaṃhāryān kule jātān aroginaḥ śiṣṭān
śiṣṭābhisambandhān māninaḥ na avamāninaḥ (janān yuñjīta)
23. One should choose those who are brave, devoted, unconquerable, born in good families, free from disease, disciplined, well-connected with other disciplined people, self-respecting, and not prone to dishonoring others.
विद्याविदो लोकविदः परलोकान्ववेक्षकान् ।
धर्मेषु निरतान्साधूनचलानचलानिव ॥२४॥
24. vidyāvido lokavidaḥ paralokānvavekṣakān ,
dharmeṣu niratānsādhūnacalānacalāniva.
24. vidyāvidaḥ lokavidaḥ paralokān avekṣakān
dharmeṣu niratān sādhūn acalān acalān iva
24. (ye) vidyāvidaḥ lokavidaḥ paralokān avekṣakān
dharmeṣu niratān sādhūn acalān acalān iva (te)
24. And those who are knowledgeable in sciences, experienced in worldly affairs, considerate of the afterlife, dedicated to natural law (dharma), virtuous, and as unwavering as mountains.
सहायान्सततं कुर्याद्राजा भूतिपुरस्कृतः ।
तैस्तुल्यश्च भवेद्भोगैश्छत्रमात्राज्ञयाधिकः ॥२५॥
25. sahāyānsatataṁ kuryādrājā bhūtipuraskṛtaḥ ,
taistulyaśca bhavedbhogaiśchatramātrājñayādhikaḥ.
25. sahāyān satataṃ kuryāt rājā bhūtipuraskṛtaḥ taiḥ
tulyaḥ ca bhavet bhogaiḥ chatramātrājñayā adhikaḥ
25. bhūtipuraskṛtaḥ rājā satataṃ sahāyān kuryāt taiḥ bhogaiḥ tulyaḥ ca bhavet,
chatramātrājñayā adhikaḥ (bhavet)
25. A king, intent on prosperity, should constantly employ assistants. He should be equal to them in enjoyments and resources, being superior only by virtue of his royal authority.
प्रत्यक्षा च परोक्षा च वृत्तिश्चास्य भवेत्सदा ।
एवं कृत्वा नरेन्द्रो हि न खेदमिह विन्दति ॥२६॥
26. pratyakṣā ca parokṣā ca vṛttiścāsya bhavetsadā ,
evaṁ kṛtvā narendro hi na khedamiha vindati.
26. pratyakṣā ca parokṣā ca vṛttiḥ ca asya bhavet sadā
evaṃ kṛtvā narendraḥ hi na khedam iha vindati
26. asya pratyakṣā ca parokṣā ca vṛttiḥ ca sadā bhavet
evaṃ kṛtvā hi narendraḥ iha khedam na vindati
26. Both direct and indirect (forms of) activity should always be his. By acting in this manner, a king truly experiences no distress in this world.
सर्वातिशङ्की नृपतिर्यश्च सर्वहरो भवेत् ।
स क्षिप्रमनृजुर्लुब्धः स्वजनेनैव बाध्यते ॥२७॥
27. sarvātiśaṅkī nṛpatiryaśca sarvaharo bhavet ,
sa kṣipramanṛjurlubdhaḥ svajanenaiva bādhyate.
27. sarvātiśaṅkī nṛpatiḥ yaḥ ca sarvaharaḥ bhavet
saḥ kṣipram anṛjuḥ lubdhaḥ svajanena eva bādhyate
27. yaḥ nṛpatiḥ sarvātiśaṅkī ca sarvaharaḥ bhavet,
saḥ anṛjuḥ lubdhaḥ (nṛpatiḥ) svajanena eva kṣipram bādhyate
27. A king who is overly suspicious of everyone and who is an oppressor (taking everything away) – such a dishonest and greedy ruler is swiftly oppressed by his own people.
शुचिस्तु पृथिवीपालो लोकचित्तग्रहे रतः ।
न पतत्यरिभिर्ग्रस्तः पतितश्चावतिष्ठते ॥२८॥
28. śucistu pṛthivīpālo lokacittagrahe rataḥ ,
na patatyaribhirgrastaḥ patitaścāvatiṣṭhate.
28. śuciḥ tu pṛthivīpālaḥ lokacittagrahe rataḥ na
patati aribhiḥ grastaḥ patitaḥ ca avatiṣṭhate
28. tu śuciḥ pṛthivīpālaḥ lokacittagrahe rataḥ aribhiḥ
grastaḥ (api) na patati ca patitaḥ (api) avatiṣṭhate
28. But an honest king, who is devoted to winning the hearts of the people, does not fall even when seized by enemies; indeed, even if overthrown, he remains steadfast.
अक्रोधनोऽथाव्यसनी मृदुदण्डो जितेन्द्रियः ।
राजा भवति भूतानां विश्वास्यो हिमवानिव ॥२९॥
29. akrodhano'thāvyasanī mṛdudaṇḍo jitendriyaḥ ,
rājā bhavati bhūtānāṁ viśvāsyo himavāniva.
29. akrodhanaḥ atha avyasanī mṛdudaṇḍaḥ jitendriyaḥ
rājā bhavati bhūtānām viśvāsyaḥ himavān iva
29. akrodhanaḥ avyasanī mṛdudaṇḍaḥ jitendriyaḥ rājā
atha bhūtānām himavān iva viśvāsyaḥ bhavati
29. A king who is free from anger, not addicted to vices, exercises mild punishment, and has conquered his senses, becomes as trustworthy to all creatures as the Himalaya mountain.
प्राज्ञो न्यायगुणोपेतः पररन्ध्रेषु तत्परः ।
सुदर्शः सर्ववर्णानां नयापनयवित्तथा ॥३०॥
30. prājño nyāyaguṇopetaḥ pararandhreṣu tatparaḥ ,
sudarśaḥ sarvavarṇānāṁ nayāpanayavittathā.
30. prājñaḥ nyāyaguṇopetaḥ pararandhreṣu tatparaḥ
sudarśaḥ sarvavarṇānām nayāpanayavit tathā
30. prājñaḥ nyāyaguṇopetaḥ pararandhreṣu tatparaḥ
sarvavarṇānām sudarśaḥ tathā nayāpanayavit
30. He is wise, endowed with the quality of justice, vigilant regarding the weaknesses of others, amiable to all social classes (varṇa), and moreover, knowledgeable about both sound policy (naya) and mispolicy (apanaya).
क्षिप्रकारी जितक्रोधः सुप्रसादो महामनाः ।
अरोगप्रकृतिर्युक्तः क्रियावानविकत्थनः ॥३१॥
31. kṣiprakārī jitakrodhaḥ suprasādo mahāmanāḥ ,
arogaprakṛtiryuktaḥ kriyāvānavikatthanaḥ.
31. kṣiprakārī jitakrodhaḥ suprasādaḥ mahāmanāḥ
arogaprakṛtiḥ yuktaḥ kriyāvān avikatthanaḥ
31. kṣiprakārī jitakrodhaḥ suprasādaḥ mahāmanāḥ
arogaprakṛtiḥ yuktaḥ kriyāvān avikatthanaḥ
31. He is swift in action, has conquered anger, is very gracious, magnanimous, possesses a healthy constitution (prakṛti), is diligent, active, and not boastful.
आरब्धान्येव कार्याणि न पर्यवसितानि च ।
यस्य राज्ञः प्रदृश्यन्ते स राजा राजसत्तमः ॥३२॥
32. ārabdhānyeva kāryāṇi na paryavasitāni ca ,
yasya rājñaḥ pradṛśyante sa rājā rājasattamaḥ.
32. ārabdhāni eva kāryāṇi na paryavasitāni ca
yasya rājñaḥ pradṛśyante saḥ rājā rājasattamaḥ
32. yasya rājñaḥ kāryāṇi ārabdhāni eva ca na paryavasitāni pradṛśyante,
saḥ rājā rājasattamaḥ
32. The king, whose undertakings are seen as having been only initiated and never fully completed (due to his continuous and tireless pursuit), that king is indeed the best of kings.
पुत्रा इव पितुर्गेहे विषये यस्य मानवाः ।
निर्भया विचरिष्यन्ति स राजा राजसत्तमः ॥३३॥
33. putrā iva piturgehe viṣaye yasya mānavāḥ ,
nirbhayā vicariṣyanti sa rājā rājasattamaḥ.
33. putrāḥ iva pituḥ gehe viṣaye yasya mānavāḥ
nirbhayāḥ vicariṣyanti saḥ rājā rājasattamaḥ
33. yasya viṣaye mānavāḥ pituḥ gehe putrāḥ iva
nirbhayāḥ vicariṣyanti saḥ rājā rājasattamaḥ
33. The king, in whose realm people move about fearlessly like sons in their father's home, is the best of kings.
अगूढविभवा यस्य पौरा राष्ट्रनिवासिनः ।
नयापनयवेत्तारः स राजा राजसत्तमः ॥३४॥
34. agūḍhavibhavā yasya paurā rāṣṭranivāsinaḥ ,
nayāpanayavettāraḥ sa rājā rājasattamaḥ.
34. agūḍhavibhavāḥ yasya paurāḥ rāṣṭranivāsinaḥ
nayāpanayavettāraḥ saḥ rājā rājasattamaḥ
34. yasya paurāḥ rāṣṭranivāsinaḥ agūḍhavibhavāḥ
nayāpanayavettāraḥ saḥ rājā rājasattamaḥ
34. The king, whose citizens and inhabitants of the nation possess evident prosperity and are knowledgeable about both proper policy (naya) and improper policy, is the best of kings.
स्वकर्मनिरता यस्य जना विषयवासिनः ।
असंघातरता दान्ताः पाल्यमाना यथाविधि ॥३५॥
35. svakarmaniratā yasya janā viṣayavāsinaḥ ,
asaṁghātaratā dāntāḥ pālyamānā yathāvidhi.
35. svakarmaniratāḥ yasya janāḥ viṣayavāsinaḥ
asaṅghātaratāḥ dāntāḥ pālyamānāḥ yathāvidhi
35. yasya viṣayavāsinaḥ janāḥ svakarmaniratāḥ
asaṅghātaratāḥ dāntāḥ yathāvidhi pālyamānāḥ
35. (That king is excellent) in whose realm the people, living in the domain, are dedicated to their own duties (karma), not inclined to form factions, self-controlled, and are protected according to the proper rules.
वश्या नेया विनीताश्च न च संघर्षशीलिनः ।
विषये दानरुचयो नरा यस्य स पार्थिवः ॥३६॥
36. vaśyā neyā vinītāśca na ca saṁgharṣaśīlinaḥ ,
viṣaye dānarucayo narā yasya sa pārthivaḥ.
36. vaśyāḥ neyāḥ vinītāḥ ca na ca saṅgharṣaśīlinaḥ
viṣaye dānarucayaḥ narāḥ yasya saḥ pārthivaḥ
36. yasya viṣaye narāḥ vaśyāḥ neyāḥ vinītāḥ ca na
ca saṅgharṣaśīlinaḥ dānarucayaḥ saḥ pārthivaḥ
36. The ruler (pārthiva), in whose domain people are obedient, governable, disciplined, not inclined to conflict, and fond of giving (dāna), is a true king.
न यस्य कूटकपटं न माया न च मत्सरः ।
विषये भूमिपालस्य तस्य धर्मः सनातनः ॥३७॥
37. na yasya kūṭakapaṭaṁ na māyā na ca matsaraḥ ,
viṣaye bhūmipālasya tasya dharmaḥ sanātanaḥ.
37. na yasya kūṭakapaṭam na māyā na ca matsaraḥ
viṣaye bhūmipālasya tasya dharmaḥ sanātanaḥ
37. yasya bhūmipālasya viṣaye kūṭakapaṭam na māyā
na ca matsaraḥ na tasya dharmaḥ sanātanaḥ
37. That king who is free from deceit, fraud, illusion (māyā), and envy in his affairs, for him, the natural law (dharma) is eternal.
यः सत्करोति ज्ञानानि नेयः पौरहिते रतः ।
सतां धर्मानुगस्त्यागी स राजा राज्यमर्हति ॥३८॥
38. yaḥ satkaroti jñānāni neyaḥ paurahite rataḥ ,
satāṁ dharmānugastyāgī sa rājā rājyamarhati.
38. yaḥ satkaroti jñānāni neyaḥ paurahite rataḥ
satām dharmānugaḥ tyāgī saḥ rājā rājyam arhati
38. yaḥ jñānāni satkaroti paurahite neyaḥ rataḥ
satām dharmānugaḥ tyāgī saḥ rājā rājyam arhati
38. That king who honors knowledge, is amenable and devoted to the welfare of his citizens, who follows the intrinsic nature (dharma) of virtuous people, and is self-controlled, such a king is worthy of the kingdom.
यस्य चारश्च मन्त्रश्च नित्यं चैव कृताकृते ।
न ज्ञायते हि रिपुभिः स राजा राज्यमर्हति ॥३९॥
39. yasya cāraśca mantraśca nityaṁ caiva kṛtākṛte ,
na jñāyate hi ripubhiḥ sa rājā rājyamarhati.
39. yasya cāraḥ ca mantraḥ ca nityam ca eva kṛtākṛte
na jñāyate hi ripubhiḥ saḥ rājā rājyam arhati
39. yasya cāraḥ ca mantraḥ ca nityam ca eva kṛtākṛte
ripubhiḥ hi na jñāyate saḥ rājā rājyam arhati
39. That king, whose spy network and plans, as well as his actions, whether undertaken or not, are never known by his enemies, such a king is worthy of the kingdom.
श्लोकश्चायं पुरा गीतो भार्गवेण महात्मना ।
आख्याते रामचरिते नृपतिं प्रति भारत ॥४०॥
40. ślokaścāyaṁ purā gīto bhārgaveṇa mahātmanā ,
ākhyāte rāmacarite nṛpatiṁ prati bhārata.
40. ślokaḥ ca ayam purā gītaḥ bhārgaveṇa mahātmanā
ākhyāte rāmacarite nṛpatim prati bhārata
40. bhārata ayam ca ślokaḥ purā mahātmanā bhārgaveṇa
rāmacarite ākhyāte nṛpatim prati gītaḥ
40. And this verse was formerly recited by the great-souled Bhargava (Parashurama) in the narration of Rama's deeds, regarding the king, O Bhārata.
राजानं प्रथमं विन्देत्ततो भार्यां ततो धनम् ।
राजन्यसति लोकस्य कुतो भार्या कुतो धनम् ॥४१॥
41. rājānaṁ prathamaṁ vindettato bhāryāṁ tato dhanam ,
rājanyasati lokasya kuto bhāryā kuto dhanam.
41. rājānam prathamam vindet tataḥ bhāryām tataḥ dhanam
rājani asati lokasya kutaḥ bhāryā kutaḥ dhanam
41. prathamam rājānam vindet tataḥ bhāryām tataḥ dhanam
rājani asati lokasya kutaḥ bhāryā kutaḥ dhanam
41. One should first obtain a king, then a wife, and then wealth. If there is no king, from where can the people obtain a wife or wealth?
तद्राजन्राजसिंहानां नान्यो धर्मः सनातनः ।
ऋते रक्षां सुविस्पष्टां रक्षा लोकस्य धारणम् ॥४२॥
42. tadrājanrājasiṁhānāṁ nānyo dharmaḥ sanātanaḥ ,
ṛte rakṣāṁ suvispaṣṭāṁ rakṣā lokasya dhāraṇam.
42. tat rājan rājasiṃhānām na anyaḥ dharmaḥ sanātanaḥ
ṛte rakṣām suvispaṣṭām rakṣā lokasya dhāraṇam
42. rājan tat rājasiṃhānām sanātanaḥ anyaḥ dharmaḥ
suvispaṣṭām rakṣām ṛte na rakṣā lokasya dhāraṇam
42. Therefore, O king, for the best of kings, there is no other eternal natural law (dharma) except distinct and clear protection. Protection is indeed the sustenance of the people.
प्राचेतसेन मनुना श्लोकौ चेमावुदाहृतौ ।
राजधर्मेषु राजेन्द्र ताविहैकमनाः शृणु ॥४३॥
43. prācetasena manunā ślokau cemāvudāhṛtau ,
rājadharmeṣu rājendra tāvihaikamanāḥ śṛṇu.
43. prācetasena manunā ślokau ca imau udāhṛtau
rājadharmeṣu rājendra tau iha ekamanāḥ śṛṇu
43. rājendra imau ca ślokau prācetasena manunā
rājadharmeṣu udāhṛtau iha ekamanāḥ tau śṛṇu
43. And these two verses were declared by Manu of Pracetas' lineage concerning the duties (dharma) of kings, O king of kings. Listen to them here with an attentive mind.
षडेतान्पुरुषो जह्याद्भिन्नां नावमिवार्णवे ।
अप्रवक्तारमाचार्यमनधीयानमृत्विजम् ॥४४॥
44. ṣaḍetānpuruṣo jahyādbhinnāṁ nāvamivārṇave ,
apravaktāramācāryamanadhīyānamṛtvijam.
44. ṣaṭ etān puruṣaḥ jahyāt bhinnām nāvam iva
arṇave apravaktāram ācāryam anadhīyānam ṛtvijam
44. puruṣaḥ etān ṣaṭ jahyāt arṇave bhinnām nāvam
iva apravaktāram ācāryam anadhīyānam ṛtvijam
44. A person (puruṣa) should abandon these six (types of individuals), just as one would abandon a broken boat in the ocean: a teacher who does not teach, and an officiating priest (ṛtvij) who does not study (or is ignorant).
अरक्षितारं राजानं भार्यां चाप्रियवादिनीम् ।
ग्रामकामं च गोपालं वनकामं च नापितम् ॥४५॥
45. arakṣitāraṁ rājānaṁ bhāryāṁ cāpriyavādinīm ,
grāmakāmaṁ ca gopālaṁ vanakāmaṁ ca nāpitam.
45. arakṣitāram rājānam bhāryām ca apriyavādinīm
grāmakāmam ca gopālam vanakāmam ca nāpitam
45. arakṣitāram rājānam bhāryām ca apriyavādinīm
grāmakāmam ca gopālam vanakāmam ca nāpitam
45. A king who does not protect (his subjects), a wife who speaks unpleasantly, a cowherd who desires the village (instead of tending his cattle), and a barber who desires the forest (instead of performing his duties).