Skip to content
אתר זה לא תומך בגרסאות ישנות של אינטרנט אקספלורר
מומלץ להשתמש בדפדפן גוגל כרום או פיירפוקס מוזילה
(או באינטרנט אקספלורר / edge עדכני)
Enjoy Learning Sanskrit tips, tools, resources and more...

महाभारतः       mahābhārataḥ - book-12, chapter-231

Use the following checkboxes to set the display options for this chapter (You can also control the display of each verse separately):
what would you like to see in each verse:
भीष्म उवाच ।
इत्युक्तोऽभिप्रशस्यैतत्परमर्षेस्तु शासनम् ।
मोक्षधर्मार्थसंयुक्तमिदं प्रष्टुं प्रचक्रमे ॥१॥
1. bhīṣma uvāca ,
ityukto'bhipraśasyaitatparamarṣestu śāsanam ,
mokṣadharmārthasaṁyuktamidaṁ praṣṭuṁ pracakrame.
1. bhīṣma uvāca | iti uktaḥ abhipraśasya etat paramarṣeḥ tu
śāsanam | mokṣadharmārthasaṃyuktam idam praṣṭum pracakrame
1. bhīṣma uvāca iti uktaḥ etat paramarṣeḥ mokṣadharmārthasaṃyuktam
śāsanam abhipraśasya tu idam praṣṭum pracakrame
1. Bhishma said: Having thus been spoken to, and having praised this instruction of the great sage which pertains to liberation (mokṣa), natural law (dharma), and all aims of life (artha), he then began to ask this (question).
शुक उवाच ।
प्रजावाञ्श्रोत्रियो यज्वा वृद्धः प्रज्ञोऽनसूयकः ।
अनागतमनैतिह्यं कथं ब्रह्माधिगच्छति ॥२॥
2. śuka uvāca ,
prajāvāñśrotriyo yajvā vṛddhaḥ prajño'nasūyakaḥ ,
anāgatamanaitihyaṁ kathaṁ brahmādhigacchati.
2. śukaḥ uvāca | prajāvān śrotriyaḥ yajvā vṛddhaḥ prajñaḥ
anasūyakaḥ | anāgatam anaitihyam katham brahma adhigacchati
2. śukaḥ uvāca prajāvān śrotriyaḥ yajvā vṛddhaḥ prajñaḥ anasūyakaḥ
[narah] anāgatam anaitihyam brahma katham adhigacchati
2. Shuka said: How does a man, blessed with progeny, learned in the Vedas, a performer of sacrifices, aged, wise, and free from envy, attain Brahman (brahman) – that which is beyond the future and not based on tradition?
तपसा ब्रह्मचर्येण सर्वत्यागेन मेधया ।
सांख्ये वा यदि वा योगे एतत्पृष्टोऽभिधत्स्व मे ॥३॥
3. tapasā brahmacaryeṇa sarvatyāgena medhayā ,
sāṁkhye vā yadi vā yoge etatpṛṣṭo'bhidhatsva me.
3. tapasā brahmacaryeṇa sarvatyāgena medhayā |
sāṅkhye vā yadi vā yoge etat pṛṣṭaḥ abhidhatsva me
3. etat pṛṣṭaḥ me tapasā brahmacaryeṇa sarvatyāgena medhayā
sāṅkhye vā yadi vā yoge [brahma adhigacchati iti] abhidhatsva
3. Since I have asked this, please explain to me how (one attains Brahman) through ascetic practice (tapas), celibacy (brahmacarya), the renunciation of all (sarvatyāga), and by keen intellect, whether through the Sāṅkhya philosophy or the path of Yoga (yoga).
मनसश्चेन्द्रियाणां चाप्यैकाग्र्यं समवाप्यते ।
येनोपायेन पुरुषैस्तच्च व्याख्यातुमर्हसि ॥४॥
4. manasaścendriyāṇāṁ cāpyaikāgryaṁ samavāpyate ,
yenopāyena puruṣaistacca vyākhyātumarhasi.
4. manasaḥ ca indriyāṇām ca api ekāgryam samavāpyate
| yena upāyena puruṣaiḥ tat ca vyākhyātum arhasi
4. manasaḥ ca indriyāṇām ca api ekāgryam yena upāyena puruṣaiḥ samavāpyate,
tat ca [tvam] vyākhyātum arhasi
4. Moreover, you should also explain the means by which people achieve one-pointedness (ekāgrya) of the mind and the senses.
व्यास उवाच ।
नान्यत्र विद्यातपसोर्नान्यत्रेन्द्रियनिग्रहात् ।
नान्यत्र सर्वसंत्यागात्सिद्धिं विन्दति कश्चन ॥५॥
5. vyāsa uvāca ,
nānyatra vidyātapasornānyatrendriyanigrahāt ,
nānyatra sarvasaṁtyāgātsiddhiṁ vindati kaścana.
5. vyāsaḥ uvāca | na anyatra vidyātapasoḥ na anyatra indriyanigrahāt
| na anyatra sarvasaṃtyāgāt siddhim vindati kaścana
5. vyāsaḥ uvāca kaścana vidyātapasoḥ na anyatra,
indriyanigrahāt na anyatra,
sarvasaṃtyāgāt na anyatra siddhim vindati
5. Vyasa said: No one attains spiritual perfection (siddhi) without knowledge (vidyā) and austerity (tapas), nor without control of the senses, nor without the complete renunciation (tyāga) of everything.
महाभूतानि सर्वाणि पूर्वसृष्टिः स्वयंभुवः ।
भूयिष्ठं प्राणभृद्ग्रामे निविष्टानि शरीरिषु ॥६॥
6. mahābhūtāni sarvāṇi pūrvasṛṣṭiḥ svayaṁbhuvaḥ ,
bhūyiṣṭhaṁ prāṇabhṛdgrāme niviṣṭāni śarīriṣu.
6. mahābhūtāni sarvāṇi pūrvasṛṣṭiḥ svayambhuvaḥ
bhūyiṣṭhaṃ prāṇabhṛdgrāme niviṣṭāni śarīriṣu
6. sarvāṇi mahābhūtāni svayambhuvaḥ pūrvasṛṣṭiḥ
bhūyiṣṭhaṃ prāṇabhṛdgrāme śarīriṣu niviṣṭāni
6. All the great elements (mahābhūtāni), which are the primordial creation of the Self-existent (Brahma), are predominantly embedded within the bodies of all living creatures.
भूमेर्देहो जलात्सारो ज्योतिषश्चक्षुषी स्मृते ।
प्राणापानाश्रयो वायुः खेष्वाकाशं शरीरिणाम् ॥७॥
7. bhūmerdeho jalātsāro jyotiṣaścakṣuṣī smṛte ,
prāṇāpānāśrayo vāyuḥ kheṣvākāśaṁ śarīriṇām.
7. bhūmeḥ dehaḥ jalāt sāraḥ jyotiṣaḥ cakṣuṣī smṛte
prāṇāpānāśrayaḥ vāyuḥ kheṣu ākāśaṃ śarīriṇām
7. śarīriṇām dehaḥ bhūmeḥ sāraḥ jalāt cakṣuṣī
jyotiṣaḥ smṛte vāyuḥ prāṇāpānāśrayaḥ ākāśaṃ kheṣu
7. Of embodied beings (śarīrin), the body (deha) is from the earth, the vital essence (sāra) is from water, and the two eyes (cakṣuṣī) are considered to be from light (jyotis). Air (vāyu) is the support for the vital breaths (prāṇa and apāna), and space (ākāśa) is present in their hollows (kha).
क्रान्ते विष्णुर्बले शक्रः कोष्ठेऽग्निर्भुक्तमर्छति ।
कर्णयोः प्रदिशः श्रोत्रे जिह्वायां वाक्सरस्वती ॥८॥
8. krānte viṣṇurbale śakraḥ koṣṭhe'gnirbhuktamarchati ,
karṇayoḥ pradiśaḥ śrotre jihvāyāṁ vāksarasvatī.
8. krānte viṣṇuḥ bale śakraḥ koṣṭhe agniḥ bhuktaṃ arcati
karṇayoḥ pradiśaḥ śrotre jihvāyāṃ vāksarasvatī
8. viṣṇuḥ krānte śakraḥ bale agniḥ koṣṭhe bhuktam arcati
pradiśaḥ śrotre karṇayoḥ vāksarasvatī jihvāyām
8. Vishnu resides in the feet, Indra (śakra) in strength. Agni in the stomach (koṣṭha) digests the food (bhukta). In the two ears (karṇa) are the intermediate directions (pradiśaḥ) and the faculty of hearing (śrotra). In the tongue (jihvā) resides Saraswati, the goddess of speech.
कर्णौ त्वक्चक्षुषी जिह्वा नासिका चैव पञ्चमी ।
दर्शनानीन्द्रियोक्तानि द्वाराण्याहारसिद्धये ॥९॥
9. karṇau tvakcakṣuṣī jihvā nāsikā caiva pañcamī ,
darśanānīndriyoktāni dvārāṇyāhārasiddhaye.
9. karṇau tvak cakṣuṣī jihvā nāsikā ca eva pañcamī
darśanāni indriyoktāni dvārāṇi āhārasiddhaye
9. karṇau tvak cakṣuṣī jihvā nāsikā ca eva pañcamī
darśanāni indriyoktāni dvārāṇi āhārasiddhaye
9. The two ears, skin, the two eyes, the tongue, and the fifth, indeed, the nose – these are the faculties of perception (darśana) declared as sense organs (indriya), serving as channels for the intake of sustenance (āhāra).
शब्दं स्पर्शं तथा रूपं रसं गन्धं च पञ्चमम् ।
इन्द्रियाणि पृथक्त्वर्थान्मनसो दर्शयन्त्युत ॥१०॥
10. śabdaṁ sparśaṁ tathā rūpaṁ rasaṁ gandhaṁ ca pañcamam ,
indriyāṇi pṛthaktvarthānmanaso darśayantyuta.
10. śabdam sparśam tathā rūpam rasam gandham ca pañcamam
indriyāṇi pṛthaktvārthān manasaḥ darśayanti uta
10. indriyāṇi śabdam sparśam tathā rūpam rasam gandham
ca pañcamam pṛthaktvārthān manasaḥ uta darśayanti
10. The senses reveal their distinct objects - sound, touch, form, taste, and fifthly, smell - to the mind.
इन्द्रियाणि मनो युङ्क्ते वश्यान्यन्तेव वाजिनः ।
मनश्चापि सदा युङ्क्ते भूतात्मा हृदयाश्रितः ॥११॥
11. indriyāṇi mano yuṅkte vaśyānyanteva vājinaḥ ,
manaścāpi sadā yuṅkte bhūtātmā hṛdayāśritaḥ.
11. indriyāṇi manaḥ yuṅkte vaśyāni antā iva vājinaḥ
manaḥ ca api sadā yuṅkte bhūtātmā hṛdayāśritaḥ
11. manaḥ indriyāṇi yuṅkte vaśyāni vājinaḥ antā iva
ca api bhūtātmā hṛdayāśritaḥ sadā manaḥ yuṅkte
11. The mind yokes the senses, just as a charioteer yokes well-controlled horses. And indeed, the individual self (bhūtātmā), abiding in the heart, always yokes the mind.
इन्द्रियाणां तथैवेषां सर्वेषामीश्वरं मनः ।
नियमे च विसर्गे च भूतात्मा मनसस्तथा ॥१२॥
12. indriyāṇāṁ tathaiveṣāṁ sarveṣāmīśvaraṁ manaḥ ,
niyame ca visarge ca bhūtātmā manasastathā.
12. indriyāṇām tathā eva eṣām sarveṣām īśvaram manaḥ
niyame ca visarge ca bhūtātmā manasaḥ tathā
12. manaḥ indriyāṇām eṣām sarveṣām tathā eva īśvaram
ca tathā bhūtātmā manasaḥ niyame ca visarge ca
12. The mind is indeed the master of all these senses. And similarly, the individual self (bhūtātmā) is the master of the mind, both in its restraint and its freedom to act.
इन्द्रियाणीन्द्रियार्थाश्च स्वभावश्चेतना मनः ।
प्राणापानौ च जीवश्च नित्यं देहेषु देहिनाम् ॥१३॥
13. indriyāṇīndriyārthāśca svabhāvaścetanā manaḥ ,
prāṇāpānau ca jīvaśca nityaṁ deheṣu dehinām.
13. indriyāṇi indriyārthāḥ ca svabhāvaḥ ca cetanā
manaḥ prāṇāpānau ca jīvaḥ ca nityam deheṣu dehinām
13. indriyāṇi indriyārthāḥ ca svabhāvaḥ ca cetanā
manaḥ prāṇāpānau ca jīvaḥ ca nityam deheṣu dehinām
13. The senses and their objects, the intrinsic nature (svabhāva), consciousness, the mind, the vital breaths (prāṇa and apāna), and also the individual soul (jīva) - these are eternally present in the bodies of embodied beings.
आश्रयो नास्ति सत्त्वस्य गुणशब्दो न चेतना ।
सत्त्वं हि तेजः सृजति न गुणान्वै कदाचन ॥१४॥
14. āśrayo nāsti sattvasya guṇaśabdo na cetanā ,
sattvaṁ hi tejaḥ sṛjati na guṇānvai kadācana.
14. āśrayaḥ na asti sattvasya guṇaśabdaḥ na ca cetanā
sattvam hi tejaḥ sṛjati na guṇān vai kadācana
14. sattvasya āśrayaḥ na asti guṇaśabdaḥ ca cetanā
na sattvam hi tejaḥ sṛjati na guṇān vai kadācana
14. Sattva has no substratum. The term 'quality' (guṇa) does not refer to consciousness. Indeed, sattva generates luminosity, but never (other) qualities (guṇas) themselves.
एवं सप्तदशं देहे वृतं षोडशभिर्गुणैः ।
मनीषी मनसा विप्रः पश्यत्यात्मानमात्मनि ॥१५॥
15. evaṁ saptadaśaṁ dehe vṛtaṁ ṣoḍaśabhirguṇaiḥ ,
manīṣī manasā vipraḥ paśyatyātmānamātmani.
15. evam saptadaśam dehe vṛtam ṣoḍaśabhiḥ guṇaiḥ
manīṣī manasā vipraḥ paśyati ātmānam ātmani
15. evam dehe ṣoḍaśabhiḥ guṇaiḥ vṛtam saptadaśam
manīṣī vipraḥ manasā ātmani ātmānam paśyati
15. Thus, the seventeenth [element] in the body, encompassed by sixteen qualities (guṇas), the discerning Brahmin (vipra) perceives the Self (ātman) within the self (ātman) by means of the mind.
न ह्ययं चक्षुषा दृश्यो न च सर्वैरपीन्द्रियैः ।
मनसा संप्रदीप्तेन महानात्मा प्रकाशते ॥१६॥
16. na hyayaṁ cakṣuṣā dṛśyo na ca sarvairapīndriyaiḥ ,
manasā saṁpradīptena mahānātmā prakāśate.
16. na hi ayam cakṣuṣā dṛśyaḥ na ca sarvaiḥ api
indriyaiḥ manasā saṃpradīptena mahān ātmā prakāśate
16. hi ayam cakṣuṣā na dṛśyaḥ ca sarvaiḥ indriyaiḥ
api na saṃpradīptena manasā mahān ātmā prakāśate
16. Indeed, this [Self] (ātman) is not perceivable by the eye, nor by any of the senses. The great Self (ātman) becomes manifest through a mind that is intensely illuminated.
अशब्दस्पर्शरूपं तदरसागन्धमव्ययम् ।
अशरीरं शरीरे स्वे निरीक्षेत निरिन्द्रियम् ॥१७॥
17. aśabdasparśarūpaṁ tadarasāgandhamavyayam ,
aśarīraṁ śarīre sve nirīkṣeta nirindriyam.
17. aśabdasparśarūpam tat arasagandham avyayam
aśarīram śarīre sve nirīkṣeta nirindriyam
17. tat aśabdasparśarūpam arasagandham avyayam
aśarīram nirindriyam sve śarīre nirīkṣeta
17. That [Self] (ātman) is without sound, touch, or form; it is without taste, without smell, and imperishable. One should perceive it - the bodiless and sense-less - within one's own body.
अव्यक्तं व्यक्तदेहेषु मर्त्येष्वमरमाश्रितम् ।
योऽनुपश्यति स प्रेत्य कल्पते ब्रह्मभूयसे ॥१८॥
18. avyaktaṁ vyaktadeheṣu martyeṣvamaramāśritam ,
yo'nupaśyati sa pretya kalpate brahmabhūyase.
18. avyaktam vyaktadeheṣu martyeṣu amaram āśritam
yaḥ anupaśyati saḥ pretya kalpate brahmabhūyase
18. yaḥ vyaktadeheṣu martyeṣu avyaktam amaram āśritam
anupaśyati saḥ pretya brahmabhūyase kalpate
18. Whoever perceives the unmanifest and immortal (ātman) abiding within the manifest bodies of mortals, he, after death, becomes qualified for the state of Brahman.
विद्याभिजनसंपन्ने ब्राह्मणे गवि हस्तिनि ।
शुनि चैव श्वपाके च पण्डिताः समदर्शिनः ॥१९॥
19. vidyābhijanasaṁpanne brāhmaṇe gavi hastini ,
śuni caiva śvapāke ca paṇḍitāḥ samadarśinaḥ.
19. vidyābhijanasaṃpanne brāhmaṇe gavi hastini
śuni ca eva śvapāke ca paṇḍitāḥ samadarśinaḥ
19. paṇḍitāḥ vidyābhijanasaṃpanne brāhmaṇe gavi
hastini śuni ca eva śvapāke ca samadarśinaḥ
19. The wise (paṇḍitaḥ) perceive with equal vision (samadarśinaḥ) a learned and well-born Brahmin, a cow, an elephant, a dog, and even an outcaste (śvapāka).
स हि सर्वेषु भूतेषु जङ्गमेषु ध्रुवेषु च ।
वसत्येको महानात्मा येन सर्वमिदं ततम् ॥२०॥
20. sa hi sarveṣu bhūteṣu jaṅgameṣu dhruveṣu ca ,
vasatyeko mahānātmā yena sarvamidaṁ tatam.
20. saḥ hi sarveṣu bhūteṣu jaṅgameṣu dhruveṣu ca
vasati ekaḥ mahān ātmā yena sarvam idam tatam
20. saḥ hi ekaḥ mahān ātmā sarveṣu bhūteṣu jaṅgameṣu
dhruveṣu ca vasati yena idam sarvam tatam
20. Indeed, that one great (mahān) ātman (ātman) alone dwells in all beings (bhūteṣu), both mobile and immobile, by which this entire (universe) is pervaded.
सर्वभूतेषु चात्मानं सर्वभूतानि चात्मनि ।
यदा पश्यति भूतात्मा ब्रह्म संपद्यते तदा ॥२१॥
21. sarvabhūteṣu cātmānaṁ sarvabhūtāni cātmani ,
yadā paśyati bhūtātmā brahma saṁpadyate tadā.
21. sarvabhūteṣu ca ātmānam sarvabhūtāni ca ātmani
yadā paśyati bhūtātmā brahma saṃpadyate tadā
21. yadā bhūtātmā sarvabhūteṣu ātmānam ca ātmani
sarvabhūtāni ca paśyati tadā brahma saṃpadyate
21. When the individual self (bhūtātmā) perceives the (supreme) ātman (ātman) within all beings (bhūteṣu), and all beings (bhūta) within the (supreme) ātman (ātman), then it attains Brahman (brahman).
यावानात्मनि वेदात्मा तावानात्मा परात्मनि ।
य एवं सततं वेद सोऽमृतत्वाय कल्पते ॥२२॥
22. yāvānātmani vedātmā tāvānātmā parātmani ,
ya evaṁ satataṁ veda so'mṛtatvāya kalpate.
22. yāvān ātmani vedātmā tāvān ātmā parātmani
yaḥ evam satatam veda saḥ amṛtatvāya kalpate
22. yaḥ yāvān vedātmā ātmani tāvān ātmā parātmani
evam satatam veda saḥ amṛtatvāya kalpate
22. As much as the Self (ātman) that is knowledge (Vedātmā) exists within oneself, so much is that very Self (ātman) present within the Supreme Self (Parātman). One who constantly comprehends this truth becomes qualified for immortality.
सर्वभूतात्मभूतस्य सर्वभूतहितस्य च ।
देवापि मार्गे मुह्यन्ति अपदस्य पदैषिणः ॥२३॥
23. sarvabhūtātmabhūtasya sarvabhūtahitasya ca ,
devāpi mārge muhyanti apadasya padaiṣiṇaḥ.
23. sarvabhūtātmabhūtasya sarvabhūtahitasya ca
devāḥ api mārge muhyanti apadasya padaiṣiṇaḥ
23. sarvabhūtātmabhūtasya sarvabhūtahitasya ca
apadasya mārge api devāḥ padaiṣiṇaḥ muhyanti
23. Even the gods (deva) become bewildered on the path of one who has identified with the Self (ātman) of all beings and is dedicated to the welfare of all beings, for they seek 'footprints' where there are none to be found.
शकुनीनामिवाकाशे जले वारिचरस्य वा ।
यथा गतिर्न दृश्येत तथैव सुमहात्मनः ॥२४॥
24. śakunīnāmivākāśe jale vāricarasya vā ,
yathā gatirna dṛśyeta tathaiva sumahātmanaḥ.
24. śakunīnām iva ākāśe jale vāricarasya vā
yathā gatiḥ na dṛśyeta tathā eva sumahātmanaḥ
24. yathā śakunīnām ākāśe vā vāricarasya jale gatiḥ na dṛśyeta,
tathā eva sumahātmanaḥ [gatiḥ na dṛśyeta]
24. Just as the path or movement of birds in the sky or of an aquatic creature in water is not seen, so too is the movement of a truly great soul (mahātman).
कालः पचति भूतानि सर्वाण्येवात्मनात्मनि ।
यस्मिंस्तु पच्यते कालस्तं न वेदेह कश्चन ॥२५॥
25. kālaḥ pacati bhūtāni sarvāṇyevātmanātmani ,
yasmiṁstu pacyate kālastaṁ na vedeha kaścana.
25. kālaḥ pacati bhūtāni sarvāṇi eva ātmanā ātmani
yasmin tu pacyate kālaḥ tam na veda iha kaścana
25. kālaḥ sarvāṇi bhūtāni ātmanā ātmani eva pacati,
tu yasmin kālaḥ pacyate,
tam iha kaścana na veda
25. Time (kāla) matures and consumes all beings within itself, by its own nature. However, no one here truly knows that in which Time (kāla) itself is consumed.
न तदूर्ध्वं न तिर्यक्च नाधो न च तिरः पुनः ।
न मध्ये प्रतिगृह्णीते नैव कश्चित्कुतश्चन ॥२६॥
26. na tadūrdhvaṁ na tiryakca nādho na ca tiraḥ punaḥ ,
na madhye pratigṛhṇīte naiva kaścitkutaścana.
26. na tat ūrdhvam na tiryak ca na adhaḥ na ca tiraḥ
punaḥ na madhye pratigṛhṇīte na eva kaścit kutaḥ cana
26. kaścit na eva kutaḥ cana tat ūrdhvam na tiryak ca
na adhaḥ na ca tiraḥ punaḥ na madhye pratigṛhṇīte
26. It is not above, nor across, nor below, nor again oblique. No one grasps it in the middle, nor indeed from anywhere.
सर्वेऽन्तःस्था इमे लोका बाह्यमेषां न किंचन ।
यः सहस्रं समागच्छेद्यथा बाणो गुणच्युतः ॥२७॥
27. sarve'ntaḥsthā ime lokā bāhyameṣāṁ na kiṁcana ,
yaḥ sahasraṁ samāgacchedyathā bāṇo guṇacyutaḥ.
27. sarve antaḥsthāḥ ime lokāḥ bāhyam eṣām na kim cana
yaḥ sahasram samāgacchet yathā bāṇaḥ guṇacyutaḥ
27. ime sarve lokāḥ antaḥsthāḥ eṣām bāhyam kim cana na
yaḥ guṇacyutaḥ bāṇaḥ yathā sahasram samāgacchet
27. All these worlds are contained within it; there is nothing external to them. (It is like) an arrow, released from the bowstring, which can travel a thousand (distances).
नैवान्तं कारणस्येयाद्यद्यपि स्यान्मनोजवः ।
तस्मात्सूक्ष्मात्सूक्ष्मतरं नास्ति स्थूलतरं ततः ॥२८॥
28. naivāntaṁ kāraṇasyeyādyadyapi syānmanojavaḥ ,
tasmātsūkṣmātsūkṣmataraṁ nāsti sthūlataraṁ tataḥ.
28. na eva antam kāraṇasya īyāt yadi api syāt manojavaḥ
tasmāt sūkṣmāt sūkṣmataram na asti sthūlataram tataḥ
28. yadi api manojavaḥ syāt,
kāraṇasya antam na eva īyāt.
tasmāt sūkṣmāt sūkṣmataram na asti,
tataḥ sthūlataram na asti
28. One would not reach the end of the ultimate cause, even if one were as swift as thought. Therefore, there is nothing subtler than the subtle, nor anything grosser than it.
सर्वतःपाणिपादान्तं सर्वतोक्षिशिरोमुखम् ।
सर्वतःश्रुतिमल्लोके सर्वमावृत्य तिष्ठति ॥२९॥
29. sarvataḥpāṇipādāntaṁ sarvatokṣiśiromukham ,
sarvataḥśrutimalloke sarvamāvṛtya tiṣṭhati.
29. sarvataḥ pāṇipādāntam sarvataḥ akṣiśiromukham
sarvataḥ śrutimat loke sarvam āvṛtya tiṣṭhati
29. sarvataḥ pāṇipādāntam sarvataḥ akṣiśiromukham
loke sarvataḥ śrutimat sarvam āvṛtya tiṣṭhati
29. With hands and feet extending everywhere, with eyes, heads, and mouths in all directions, and with ears everywhere in the world, it (brahman) stands pervading everything.
तदेवाणोरणुतरं तन्महद्भ्यो महत्तरम् ।
तदन्तः सर्वभूतानां ध्रुवं तिष्ठन्न दृश्यते ॥३०॥
30. tadevāṇoraṇutaraṁ tanmahadbhyo mahattaram ,
tadantaḥ sarvabhūtānāṁ dhruvaṁ tiṣṭhanna dṛśyate.
30. tat eva aṇoḥ aṇutaram tat mahadbhyaḥ mahattaram
tat antaḥ sarvabhūtānām dhruvam tiṣṭhan na dṛśyate
30. tat eva aṇoḥ aṇutaram tat mahadbhyaḥ mahattaram
tat sarvabhūtānām antaḥ dhruvam tiṣṭhan na dṛśyate
30. That (essence) is subtler than the subtle and greater than the great. It abides firmly within all beings, yet is not seen.
अक्षरं च क्षरं चैव द्वैधीभावोऽयमात्मनः ।
क्षरः सर्वेषु भूतेषु दिव्यं ह्यमृतमक्षरम् ॥३१॥
31. akṣaraṁ ca kṣaraṁ caiva dvaidhībhāvo'yamātmanaḥ ,
kṣaraḥ sarveṣu bhūteṣu divyaṁ hyamṛtamakṣaram.
31. akṣaram ca kṣaram ca eva dvaidhībhāvaḥ ayam ātmanaḥ
kṣaraḥ sarveṣu bhūteṣu divyam hi amṛtam akṣaram
31. ayam ātmanaḥ akṣaram ca kṣaram ca eva dvaidhībhāvaḥ
kṣaraḥ sarveṣu bhūteṣu divyam hi amṛtam akṣaram
31. Both the imperishable and the perishable are indeed a dual aspect of the Self (ātman). The perishable manifests in all beings, while the divine, immortal, and imperishable (ātman) is truly distinct.
नवद्वारं पुरं गत्वा हंसो हि नियतो वशी ।
ईशः सर्वस्य भूतस्य स्थावरस्य चरस्य च ॥३२॥
32. navadvāraṁ puraṁ gatvā haṁso hi niyato vaśī ,
īśaḥ sarvasya bhūtasya sthāvarasya carasya ca.
32. navadvāram puram gatvā haṃsaḥ hi niyataḥ vaśī
īśaḥ sarvasya bhūtasya sthāvarasya carasya ca
32. haṃsaḥ hi navadvāram puram gatvā niyataḥ vaśī (asti)
saḥ īśaḥ sarvasya sthāvarasya carasya ca bhūtasya
32. Having entered the nine-gated city (the body), the individual Self (haṃsa) is indeed disciplined and a master (vaśī). He is the lord of all beings, both the stationary and the moving.
हानिभङ्गविकल्पानां नवानां संश्रयेण च ।
शरीराणामजस्याहुर्हंसत्वं पारदर्शिनः ॥३३॥
33. hānibhaṅgavikalpānāṁ navānāṁ saṁśrayeṇa ca ,
śarīrāṇāmajasyāhurhaṁsatvaṁ pāradarśinaḥ.
33. hānibhaṅgavikalpānām navānām saṃśrayeṇa ca
śarīrāṇām ajasya āhuḥ haṃsatvam pāradarśinaḥ
33. ca pāradarśinaḥ hānibhaṅgavikalpānām navānām
śarīrāṇām saṃśrayeṇa ajasya haṃsatvam āhuḥ
33. And, by the adoption of new bodies (śarīra) that are subject to decay, destruction, and various transformations, those who see beyond (pāradarśinaḥ) declare the nature of the Self (haṃsatva) to be that of the unborn.
हंसोक्तं चाक्षरं चैव कूटस्थं यत्तदक्षरम् ।
तद्विद्वानक्षरं प्राप्य जहाति प्राणजन्मनी ॥३४॥
34. haṁsoktaṁ cākṣaraṁ caiva kūṭasthaṁ yattadakṣaram ,
tadvidvānakṣaraṁ prāpya jahāti prāṇajanmanī.
34. haṃsoktam ca akṣaram ca eva kūṭastham yat tat
akṣaram tat vidvān akṣaram prāpya jahāti prāṇajanmanī
34. yat haṃsoktam ca kūṭastham akṣaram ca eva (asti) tat
akṣaram tat akṣaram prāpya vidvān prāṇajanmanī jahāti
34. That imperishable (brahman) which is declared by Haṃsa, and which is indeed the immutable (kūṭastha) imperishable (brahman) – a wise person, having attained that imperishable (brahman), abandons the cycles of birth and death (saṃsāra).