Skip to content
אתר זה לא תומך בגרסאות ישנות של אינטרנט אקספלורר
מומלץ להשתמש בדפדפן גוגל כרום או פיירפוקס מוזילה
(או באינטרנט אקספלורר / edge עדכני)
Enjoy Learning Sanskrit tips, tools, resources and more...

योगवासिष्ठः       yogavāsiṣṭhaḥ - book-5, chapter-16

Use the following checkboxes to set the display options for this chapter (You can also control the display of each verse separately):
what would you like to see in each verse:
श्रीराम उवाच ।
स्वभावगम्भीरमेतद्भगवन्वचनं तव ।
यदहंकारतृष्णां त्वं मा गृहाणेति वक्षि माम् ॥ १ ॥
śrīrāma uvāca ,
svabhāvagambhīrametadbhagavanvacanaṃ tava ,
yadahaṃkāratṛṣṇāṃ tvaṃ mā gṛhāṇeti vakṣi mām 1
1. śrīrāma uvāca svabhāva-gambhīram etat bhagavan vacanam
tava yat ahaṅkāra-tṛṣṇām tvam mā gṛhāṇa iti vakṣi mām
1. śrīrāma uvāca bhagavan tvam yat ahaṅkāra-tṛṣṇām mā gṛhāṇa
iti mām vakṣi etat tava vacanam svabhāva-gambhīram
1. Śrī Rāma said: "O Lord, this statement of yours is profoundly deep, as you instruct me, 'Do not cling to the craving (tṛṣṇā) rooted in ego (ahaṅkāra).'"
यद्यहंकारसंत्यागं करोमि तदिदं प्रभो ।
त्यजामि देहनामानं संनिवेशमशेषतः ॥ २ ॥
yadyahaṃkārasaṃtyāgaṃ karomi tadidaṃ prabho ,
tyajāmi dehanāmānaṃ saṃniveśamaśeṣataḥ 2
2. yadi ahaṅkāra-saṃtyāgam karomi tat idam prabho
tyajāmi deha-nāmānam saṃniveśam aśeṣataḥ
2. prabho yadi aham ahaṅkāra-saṃtyāgam karomi tat
aham idam deha-nāmānam saṃniveśam aśeṣataḥ tyajāmi
2. "O Lord, if I completely abandon the ego (ahaṅkāra), then I entirely relinquish this abode, the body (deha), in its entirety."
जानुस्तम्भेन महता धार्यते सुतरुर्यथा ।
अहंकारेण देहोऽयं तथैव किल धार्यते ॥ ३ ॥
jānustambhena mahatā dhāryate sutaruryathā ,
ahaṃkāreṇa deho'yaṃ tathaiva kila dhāryate 3
3. jānu-stambhena mahatā dhāryate su-taruḥ yathā
ahaṅkāreṇa dehaḥ ayam tathā eva kila dhāryate
3. yathā su-taruḥ mahatā jānu-stambhena dhāryate
tathā eva ayam dehaḥ ahaṅkāreṇa kila dhāryate
3. Just as a great tree is sustained by a mighty trunk, so too, this body (deha) is indeed supported by ego (ahaṅkāra).
अहंकारक्षये देहः किलावश्यं विनश्यति ।
मूले क्रकचसंलूने सुमहानिव पादपः ॥ ४ ॥
ahaṃkārakṣaye dehaḥ kilāvaśyaṃ vinaśyati ,
mūle krakacasaṃlūne sumahāniva pādapaḥ 4
4. ahaṅkāra-kṣaye dehaḥ kila avaśyam vinaśyati
mūle krakaca-saṃlūne su-mahān iva pādapaḥ
4. ahaṅkāra-kṣaye dehaḥ kila avaśyam vinaśyati mūle
krakaca-saṃlūne (sati) iva su-mahān pādapaḥ (vinaśyati)
4. Upon the destruction of ego (ahaṅkāra), this body (deha) indeed necessarily perishes, just as a mighty tree perishes when its root is completely severed by a saw.
तत्कथं संत्यजाम्येनं जीवामि च कथं मुने ।
एनमर्थं विनिश्चित्य वद मे वदतां वर ॥ ५ ॥
tatkathaṃ saṃtyajāmyenaṃ jīvāmi ca kathaṃ mune ,
enamarthaṃ viniścitya vada me vadatāṃ vara 5
5. tat katham saṃtyajāmi enam jīvāmi ca katham mune
enam artham viniścitya vada me vadatām vara
5. mune vadatām vara tat katham enam saṃtyajāmi ca
katham jīvāmi enam artham viniścitya me vada
5. Therefore, O sage, how can I abandon this, and how can I live? Having decisively determined this matter, please tell it to me, O best among speakers.
श्रीवसिष्ठ उवाच ।
सर्वत्र वासनात्यागो राम राजीवलोचन ।
द्विविधः कथ्यते तज्ज्ञैर्ज्ञेयो ध्येयश्च मानद ॥ ६ ॥
śrīvasiṣṭha uvāca ,
sarvatra vāsanātyāgo rāma rājīvalocana ,
dvividhaḥ kathyate tajjñairjñeyo dhyeyaśca mānada 6
6. śrīvasiṣṭhaḥ uvāca sarvatra vāsanātyāgaḥ rāma rājīvalocana
dvividhaḥ kathyate tajjñaiḥ jñeyaḥ dhyeyaḥ ca mānada
6. rāma rājīvalocana mānada śrīvasiṣṭhaḥ uvāca sarvatra
vāsanātyāgaḥ dvividhaḥ kathyate tajjñaiḥ jñeyaḥ ca dhyeyaḥ
6. Śrī Vasiṣṭha said: 'O Rāma, whose eyes are like lotuses, O giver of honor! The renunciation of latent desires (vāsanā) is declared by the wise to be of two kinds: one that is to be understood (intellectual) and one that is to be meditated upon (experiential).'
अहमेषां पदार्थानामेते च मम जीवितम् ।
नाहमेभिर्विना कश्चिन्न मयैते विना किल ॥ ७ ॥
ahameṣāṃ padārthānāmete ca mama jīvitam ,
nāhamebhirvinā kaścinna mayaite vinā kila 7
7. aham eṣām padārthānām ete ca mama jīvitam na
aham ebhiḥ vinā kaścit na mayā ete vinā kila
7. aham eṣām padārthānām ca ete mama jīvitam aham
ebhiḥ vinā na kaścit ca mayā vinā ete na kila
7. I belong to these objects, and these objects are my very life. Without them, I am nothing, and indeed, without me, they too are nothing.
इत्यन्तर्निश्चयं कृत्वा विचार्य मनसा सह ।
नाहं पदार्थस्य न मे पदार्थ इति भाविते ॥ ८ ॥
ityantarniścayaṃ kṛtvā vicārya manasā saha ,
nāhaṃ padārthasya na me padārtha iti bhāvite 8
8. iti antar niścayam kṛtvā vicārya manasā saha na
aham padārthasya na me padārthaḥ iti bhāvite
8. iti manasā saha vicārya antar niścayam kṛtvā na
aham padārthasya na me padārthaḥ iti bhāvite
8. Having thus formed this inner conviction and having reflected deeply with the mind (on the thought): 'I do not belong to any object, nor does any object belong to me' – when this is firmly established...
अन्तःशीतलया बुद्ध्या कुर्वत्या लीलया क्रियाम् ।
यो नूनं वासनात्यागो ध्येयो राम स कीर्तितः ॥ ९ ॥
antaḥśītalayā buddhyā kurvatyā līlayā kriyām ,
yo nūnaṃ vāsanātyāgo dhyeyo rāma sa kīrtitaḥ 9
9. antaḥśītalayā buddhyā kurvatyā līlayā kriyām
yaḥ nūnam vāsanātyāgaḥ dhyeyaḥ rāma saḥ kīrtitaḥ
9. rāma yaḥ antaḥśītalayā buddhyā līlayā kriyām
kurvatyā nūnam vāsanātyāgaḥ saḥ dhyeyaḥ kīrtitaḥ
9. O Rama, that which is the abandonment of latent impressions (vāsanā), achieved by an inwardly calm intellect playfully performing actions, is indeed declared to be the object of meditation (dhyāna).
सर्वं समतया बुद्ध्वा यं कृत्वा वासनाक्षयम् ।
जहाति निर्ममो देहं ज्ञेयोऽसौ वासनाक्षयः ॥ १० ॥
sarvaṃ samatayā buddhvā yaṃ kṛtvā vāsanākṣayam ,
jahāti nirmamo dehaṃ jñeyo'sau vāsanākṣayaḥ 10
10. sarvam samatayā buddhvā yam kṛtvā vāsanākṣayam
jahāti nirmamaḥ deham jñeyaḥ asau vāsanākṣayaḥ
10. yam vāsanākṣayam kṛtvā nirmamaḥ (san) sarvam samatayā buddhvā deham jahāti,
asau vāsanākṣayaḥ jñeyaḥ (iti)
10. That destruction of latent impressions (vāsanā) is to be known, by which a desireless person, having understood everything with equanimity and having achieved that destruction of latent impressions (vāsanā), abandons the body.
अहंकारमयीं त्यक्त्वा वासनां लीलयैव यः ।
तिष्ठति ध्येयसंत्यागी जीवन्मुक्तः स उच्यते ॥ ११ ॥
ahaṃkāramayīṃ tyaktvā vāsanāṃ līlayaiva yaḥ ,
tiṣṭhati dhyeyasaṃtyāgī jīvanmuktaḥ sa ucyate 11
11. ahaṅkāramayīm tyaktvā vāsanām līlayā eva yaḥ
tiṣṭhati dhyeyasaṃtyāgī jīvanmuktaḥ saḥ ucyate
11. yaḥ ahaṅkāramayīm vāsanām līlayā eva tyaktvā dhyeyasaṃtyāgī tiṣṭhati,
saḥ jīvanmuktaḥ ucyate
11. One who, having effortlessly abandoned the egoic (ahaṅkāra-filled) latent impression (vāsanā) and all objects of meditation (dhyeya), remains [in such a state] – he is called a liberated-while-living (jīvanmukta).
निर्मूलकलनां त्यक्त्वा वासनां यः शमं गतः ।
ज्ञेयत्यागमयं विद्धि मुक्तं तं रघुनन्दन ॥ १२ ॥
nirmūlakalanāṃ tyaktvā vāsanāṃ yaḥ śamaṃ gataḥ ,
jñeyatyāgamayaṃ viddhi muktaṃ taṃ raghunandana 12
12. nirmūlakalanām tyaktvā vāsanām yaḥ śamam gataḥ
jñeyatyāgamayam viddhi muktam tam raghunandana
12. raghunandana,
yaḥ nirmūlakalanām vāsanām tyaktvā śamam gataḥ (san),
tam jñeyatyāgamayam muktam viddhi
12. O scion of Raghu, know him as liberated (mukta) who, having abandoned the rootless imagination (kalana) of latent impressions (vāsanā) and having attained peace, is characterized by the abandonment of all knowables.
ध्येयं तं वासनात्यागं कृत्वा तिष्ठन्ति लीलया ।
जीवन्मुक्ता महात्मानः सुजना जनकादयः ॥ १३ ॥
dhyeyaṃ taṃ vāsanātyāgaṃ kṛtvā tiṣṭhanti līlayā ,
jīvanmuktā mahātmānaḥ sujanā janakādayaḥ 13
13. dhyeyam tam vāsanātyāgam kṛtvā tiṣṭhanti līlayā
jīvanmuktāḥ mahātmānaḥ sujanāḥ janakādayaḥ
13. janakādayaḥ sujanāḥ mahātmānaḥ jīvanmuktāḥ tam
dhyeyam vāsanātyāgam kṛtvā līlayā tiṣṭhanti
13. Great souls (mahātman) who are liberated while living (jīvanmukta), good people (sujana) like Janaka and others, effortlessly abide having achieved the abandonment of latent desires (vāsanā), which is the object of meditation.
ज्ञेयं तु वासनात्यागं कृत्वोपशममागताः ।
विदेहमुक्तास्तिष्ठन्ति ब्रह्मण्येव परावरे ॥ १४ ॥
jñeyaṃ tu vāsanātyāgaṃ kṛtvopaśamamāgatāḥ ,
videhamuktāstiṣṭhanti brahmaṇyeva parāvare 14
14. jñeyam tu vāsanātyāgam kṛtvā upaśamam āgatāḥ
videhamuktāḥ tiṣṭhanti brahmaṇi eva parāvare
14. tu videhamuktāḥ jñeyam vāsanātyāgam kṛtvā
upaśamam āgatāḥ parāvare brahmaṇi eva tiṣṭhanti
14. But those who are liberated from the body (videhamukta), having achieved the abandonment of latent desires (vāsanā) and attained tranquility, abide precisely in Brahman (brahman), which is both supreme and immanent.
युक्तायुक्तमती स्वासे केवलं विमलेऽनघ ।
एकः स्थितः स्फुरद्देहः शान्तदेहः स्थितोऽपरः ॥ १६ ॥
yuktāyuktamatī svāse kevalaṃ vimale'nagha ,
ekaḥ sthitaḥ sphuraddehaḥ śāntadehaḥ sthito'paraḥ 16
16. yukta ayukta matī svāse kevalam vimale anagha ekaḥ
sthitaḥ sphuraddehaḥ śāntadehaḥ sthitaḥ aparaḥ
16. anagha vimale svāse kevalam yukta ayukta matī ekaḥ
sphuraddehaḥ sthitaḥ aparaḥ śāntadehaḥ sthitaḥ
16. O faultless one (anagha)! Purely in the immaculate state of self-abidance (svāse kevalam vimale), one (type of person), whose mind is both engaged and disengaged (yuktāyuktamati), remains with a vibrant body (sphuraddeha), while another remains with a tranquil body (śāntadeha).
एकः सदेहो निर्मुक्तस्तिष्ठत्यपगतज्वरः ।
त्यक्तदेहो विमुक्तोऽन्यो वर्ततेऽज्ञेयवासनः ॥ १७ ॥
ekaḥ sadeho nirmuktastiṣṭhatyapagatajvaraḥ ,
tyaktadeho vimukto'nyo vartate'jñeyavāsanaḥ 17
17. ekaḥ sadehaḥ nirmuktaḥ tiṣṭhati apagatajvaraḥ
tyaktadehaḥ vimuktaḥ anyaḥ vartate ajñeyavāsanaḥ
17. ekaḥ sadehaḥ nirmuktaḥ apagatajvaraḥ tiṣṭhati
anyaḥ tyaktadehaḥ vimuktaḥ ajñeyavāsanaḥ vartate
17. One (type of liberated person), liberated while embodied, abides free from anxiety (apagatajvara). Another, liberated having given up the body (tyaktadeha), exists with inscrutable latent desires (vāsanā).
आपतत्सु यथाकालं सुखदुःखेष्वनारतम् ।
न हृष्यति ग्लायति यः स मुक्त इति होच्यते ॥ १८ ॥
āpatatsu yathākālaṃ sukhaduḥkheṣvanāratam ,
na hṛṣyati glāyati yaḥ sa mukta iti hocyate 18
18. āpatatsu yathākālam sukhaduḥkheṣu anāratam na
hṛṣyati glāyati yaḥ saḥ muktaḥ iti ha ucyate
18. yaḥ yathākālam anāratam sukhaduḥkheṣu āpatatsu
na hṛṣyati na glāyati saḥ muktaḥ iti ha ucyate
18. The one who neither rejoices nor grieves when joys and sorrows arrive continuously in due course is indeed called liberated (mokṣa).
ईप्सितानीप्सिते न स्तो यस्येष्टानिष्टवस्तुषु ।
सुषुप्तवच्चरति यः स मुक्त इति कथ्यते ॥ १९ ॥
īpsitānīpsite na sto yasyeṣṭāniṣṭavastuṣu ,
suṣuptavaccarati yaḥ sa mukta iti kathyate 19
19. īpsitānīpsite na staḥ yasya iṣṭāniṣṭavastuṣu
suṣuptavat carati yaḥ saḥ muktaḥ iti kathyate
19. yasya iṣṭāniṣṭavastuṣu īpsitānīpsite na staḥ
yaḥ suṣuptavat carati saḥ muktaḥ iti kathyate
19. The one for whom there are no 'desired' or 'undesired' (preferences) regarding agreeable and disagreeable objects, and who acts as if in deep sleep, is called liberated (mokṣa).
हेयोपादेयकलने ममेत्यहमिहेति च ।
यस्यान्तः संपरिक्षीणे स जीवन्मुक्त उच्यते ॥ २० ॥
heyopādeyakalane mametyahamiheti ca ,
yasyāntaḥ saṃparikṣīṇe sa jīvanmukta ucyate 20
20. heyopādeyakalane mama iti aham iha iti ca
yasya antaḥ saṃparikṣīṇe saḥ jīvanmuktaḥ ucyate
20. yasya heyopādeyakalane mama iti aham iha iti
ca antaḥ saṃparikṣīṇe saḥ jīvanmuktaḥ ucyate
20. The one whose inner being (antas) is completely exhausted of the discerning (kalana) of what is to be rejected (heya) and what is to be accepted (upādeya), and the notions of 'mine' and 'I am here', is called a living liberated (jīvanmukta) one.
हर्षामर्षभयक्रोधकामकार्पण्यदृष्टिभिः ।
न परामृश्यते योऽन्तः स जीवन्मुक्त उच्यते ॥ २१ ॥
harṣāmarṣabhayakrodhakāmakārpaṇyadṛṣṭibhiḥ ,
na parāmṛśyate yo'ntaḥ sa jīvanmukta ucyate 21
21. harṣāmarṣabhayakrodhakāmakārpaṇyadṛṣṭibhiḥ na
parāmṛśyate yaḥ antaḥ saḥ jīvanmuktaḥ ucyate
21. yasya antaḥ harṣāmarṣabhayakrodhakāmakārpaṇyadṛṣṭibhiḥ
na parāmṛśyate saḥ jīvanmuktaḥ ucyate
21. The one whose inner being (antas) is not affected by states of mind like joy, indignation, fear, anger, desire (kāma), and miserliness, is called a living liberated (jīvanmukta) one.
सुषुप्तवत्प्रशमितभाववृत्तिना स्थितं सदा जाग्रति येन चेतसा ।
कलान्वितो विधुरिव यः सदा मुदा निषेव्यते मुक्त इतीह स स्मृतः ॥ २२ ॥
suṣuptavatpraśamitabhāvavṛttinā sthitaṃ sadā jāgrati yena cetasā ,
kalānvito vidhuriva yaḥ sadā mudā niṣevyate mukta itīha sa smṛtaḥ 22
22. suṣuptavat praśamitabhāvavṛttinā
sthitam sadā jāgrati yena cetasā kalā
anvitaḥ vidhuḥ iva yaḥ sadā mudā
niṣevyate muktaḥ iti iha saḥ smṛtaḥ
22. yena cetasā suṣuptavat praśamitabhāvavṛttinā sadā jāgrati sthitam,
yaḥ kalā anvitaḥ vidhuḥ iva sadā mudā niṣevyate,
saḥ iha muktaḥ iti smṛtaḥ
22. One by whose consciousness (cetas) one remains ever awake, with the modifications of the mind (bhāva-vṛtti) completely calmed as if in deep sleep, and who, like the moon full of digits (kalā), is always attended with joy - such a person is remembered here as liberated (mukta).
श्रीवाल्मीकिरुवाच ।
इत्युक्तवत्यथ मुनौ दिवसो जगाम सायंतनाय विधयेऽस्तमिनो जगाम ।
स्नातुं सभा कृतनमस्करणा जगाम श्यामाक्षये रविकरैश्च सहाजगाम ॥ २३ ॥
śrīvālmīkiruvāca ,
ityuktavatyatha munau divaso jagāma sāyaṃtanāya vidhaye'stamino jagāma ,
snātuṃ sabhā kṛtanamaskaraṇā jagāma śyāmākṣaye ravikaraiśca sahājagāma 23
23. śrīvālmīkiḥ uvāca iti uktavati atha munau
divasaḥ jagāma sāyantanāya vidhaye astaminaḥ
jagāma snātum sabhā kṛtanamaskaraṇā
jagāma śyāmākṣaye ravikaraiḥ ca saha ājagāma
23. śrīvālmīkiḥ uvāca atha munau iti uktavati,
divasaḥ jagāma,
astaminaḥ sāyantanāya vidhaye jagāma,
kṛtanamaskaraṇā sabhā snātum jagāma,
ca śyāmākṣaye ravikaraiḥ saha ājagāma
23. Śrī Vālmīki said: When the sage had thus spoken, the day drew to a close. The sun (astamin) set, indicating the time for evening rites (vidhi). The assembly, having offered their salutations, then departed to bathe. And as twilight (śyāmā-kṣaya) faded, the sun's rays (ravikara) also vanished.